Komunikácia je riešenie

Komunikácia je veľmi dôležitá. Keď medzi sebou ľudia nekomunikujú tak to môže narobiť veľa škody.
Aj keď sa to práve v tomto momente nezdá, ale jedného dňa človek nevydrží nápor emócií a vybuchne.
A práve tento výbuch môže urobiť tie najvacsie skody. Môže to byť explózia ako keď padne atómová
bomba a ten tlak zmetie celé mestá. Tak aj výbuch emócií môže zniesť zo sveta rovno celý vzťah. Nie
len jednu časť. Človek takto môže stratiť partnerovu dôveru a tá sa späť získava veľmi ťažko. Sama o
tom niečo viem.

Nie som človek, ktorý ľahko vyjadruje svoje pocity. Hlavne pocity, ktoré sú pre mňa obzvlášť zlé. Do
dnešného dňa nedokážem plne vyjadriť smútok zo straty najbližšej osoby. Možno preto je to pre mňa
stále téma, ktorá ma rozplače. Je tomu už takmer 5 rokov a stále je to pre mňa ťažké.

Ťažšie ako vyjadrenie smútku sa mi hovorí o veciach, ktoré má hnevajú a bolia. Nie fyzická bolesť, ale
psychická, ktorá kradne spánok a oberá o všetku energiu, až nakoniec zo mňa ostane kôpka nervov.

Túto chybu som urobila pred pár rokmi. Nehovorím, zo začiatku som taká nebola. Po zistení, že napriek snahe o komunikáciu sa nič nemení som sa rozhodla, že je vlastne jedno či niečo poviem, alebo to ostane ukryté v mojom vnútri. Tak to šlo dni, týždne, mesiace, roky. Žiaden pohár nie je bez dňa. Ja som nepúšťala pomaly svoju frustráciu von, ale vybuchla naraz. Tým som si začala ničiť vzťah. Po takmer 6 rokoch som si uvedomila, že vo vzťahu nie som šťastná a už v ňom nechcem zotrvávať. Je pravda, že v tom čase som aj tak trávila čas s iným mužom. Napriek všetkému som nedokázala hneď na začiatku povedať všetko. Šlo to postupne. Ťažko. Niektoré veci sa povedali ľahšie a niektoré doteraz ostali nevyslovené. Nie preto, že by som nechcela, ale preto, že neviem ako ich povedať aby to nevyznelo ako výčitka najvyššieho stupňa.

Pre tieto problémy som nechcela opakovať chyby a chcela som byť v novom vzťahu 100% úprimná. Ako
to však býva zvyk je železná košeľa a nedokázala som sa svojho dusenia pocitov zbaviť.

Raz piatok pri obede s kolegami a s mojím priateľom si chalani robili srandu. Pre nich nevinná zabava,
ktorá ma bodala do srdca každým jedným vysloveným slovom. Nastal vo mne pocit že môj chlap nie je
vo vzťahu šťastný keď sa úplne v pohode rozpráva o balení žien pomocou hráčskeho dresu. Ževraj by to
chcel vyskúšať. Ja som sedela vedľa neho, pozorovala a počúvala. Nedávala som najavo svoje pocity.
V hlave mi znela  veta: ,,Keď je niečo vo vzťahu, čo sa nedá zmeniť, je ľahké človeka nahradiť niekým
iným.” Tieto nevyslovené slová ma bod.ali síce menej, tiež veľmi bolestivo. Keď nastalo ticho zmohla
som sa iba na podpichnutie a odchod z miestnosti. Kusla som si do pery a išla som pracovať. Nedala
som najavo žiadne pocity, žiadne slzy. Ospravedlňovala kolegami, kamarátmi a okolím nechcem
degradovať svojho partnera. Myslela som, že ma to postupne prejde a ja to zatlačím do úzadia tak aby
som nemusela s tým nikdy na povrch. Chcela som zabudnúť. Na malú chvíľu sa zdalo, že sa mi darí.
Večer sme sa všetci stretli opäť. Šli sme do baru. Troška utužiť vzťahy, zabaviť sa, spoznať sa lepšie,
zahrať si pár hier (boli sme v hráčskom bare) a ja v neposlednom rade som chcela zapiť svoje štátnice.
Konečne som bola Bc a ešte som to neoslávila.

Spočiatku som nemala v pláne sa opiť. Ako sa však hovorí človek mieni pán Boh mení. Tak to bolo aj
teraz. Nebolo to hádkou ani šťastím. Bolo to podmienené mojim smútkom a hlavne strachom. Čoho sa
bojím? Môj partner je v našej firme úspešný. To si vedenie cení. Bol preto pozvaný s niekoľkými ďalšími
kolegami na veľké podujatie v Berlíne. Čo čert nechce vedenie firmy, ale aj kolegovia sa radi zabávajú a
ja viem, že to nikdy neskončí dobre. Nakoľko tam idú na 4 dni môj strach je obrovský. Myslela som si,
že keď budem o tom počúvať niekoľko týždňov, až mesiacov tak sa s tým zmieriť, ale nie.

Vráťme sa však k piatku. Kolega opäť začal hovoriť o Berlíne. Mne sľúbil, že sa postará o môjho priateľa.
Akoby sa dalo veriť mladému mužovi, ktorý sa rád zabáva a svet je pre neho gombička. Nakoniec
povedal: ,,Čo sa stane v Berlíne ostane v Berlíne.” V tej chvíli moje vnútro zovrel neskutočný strach a
ešte väčší hnev. Na predýchanie som si začala čítať nápojový lístok a potom aj podujatia konajúce sa
v tom bare. Nie že by ma to zaujimalo, len som zas raz nechcela ukázať svoje pocity. Nehovorím, že
sa má môj priateľ nepýtal čo sa deje. Pýtal. Ja som to odmietla riešiť. Predsa len mi nie raz
prízvukoval, aby som sa naučila brať veci s humorom. (dobre, stále to neviem, ale čo by ste robili
na mojom mieste?)

Vo chvíli keď som odmietla povedať pravdu sa vo mne 3 dni zmietali pocity viny, strachu, bolesti.
Bojovala som s nimi a v pondelok sa definitívne pridal aj chtíč povedať to mojej drahej polovičke.
Nedokázala som len tak začať o tom rozprávať. Snažím sa byť žena, ktorá nerozoberá veci z
minulosti.

Očividne moje podvedomie to nedokázalo spracovať a tak som všetko povedala kým som spala. Môj
priateľ to celé počul. Po prebudení sa z môjho sna, sme sa o tom ešte rozprávali. Nebol to dlhý
rozhovor. Vlastne som len vysvetlila to, čo som povedala v sne.

Popravde v momente ako som všetko vysvetlila a on ma objal cítila som ako všetok strach z
nepochopenia mojich pocitov opadol. V tom objatí som sa cítila ešte bezpečnejšie ako inokedy.
Cítila som sa dobre. Naozaj mi bolo lepšie.

Už viem, že komunikácia je naozaj základ každého vzťahu. Po tej noci som sa rozhodla, že už nikdy
nebudem nič držať v sebe. Nechcem zo seba spraviť opäť časovanú atómovú bombu.