Čo robiť, keď vás naštve muž?

Pre nás ženy sú chlapi nenahraditeľnou súčasťou. Bez nich nedokážeme žiť. Teraz nehovorím o možnom rodičovstve v budúcnosti. Ja hovorím o zázemí, útočisku, túlení sa pri strašidelný filme večer, masáži nôh a v neposlednom rade pomoci pri ťažkom nákupe. Ako príklad som vybrala samozrejme iba zopár veci. Je toho ešte veľmi veľa čo pre nás ženy muži robia každý deň a niekedy si to ani neuvedomujeme. Hovorí sa, že práve ženy sú nedocenené, ale ja by som povedala že svojim spôsobom aj muži sú nedocenení. V takých chvíľach ako masáž nôh alebo pomoc v domácnosti si hovoríme akého anjelika máme pri sebe.

Veľmi rýchlo nás vyvedú z omylu. Niečím nás ľahko nahnevajú. Napríklad pohodlnými ponožkami niekde na zemi, nesklopenou doskou na toalete, alebo niečím ešte horším. Dajte si ruku na srdce. Ako často vás váš partner nahnevá.

Niektorým sa to darí častejšie a niektorým len občasne. Nech je to ako často chce, v takom čase vždy potrebujeme po väčšinou čas na vychladnutie a premýšľanie. Každá máme iné kroky k tomu aby sme sa upokojili.

Ja sa snažím vyberať z mojich rokmi osvedčených aktivít. Nehovorím, že vždy sú účinné na 100%, ale veľakrát pomôžu. Vďaka bohu, nemusím ich používať veľmi často.

Aktivity, ktoré podnikám na upokojenie samej seba sú odstupňované tým, ako veľmi som nahnevaná.

1. Prechádzka. Ísť si vyvetrať hlavu a len tak sa prejsť po meste je niekedy na nezaplatenie. Nerobím to iba keď som nahnevaná, ale aj keď som smutná. Prechádzka mi veľa krát pomáha vyčistiť si myseľ a prísť na iné myšlienky. Samozrejme je dobrá aj na moje zdravie. Po väčšinou po prechádzke mám lepšiu náladu, lebo ma hnev prejde. Niekedy ma tak ľahko hnev nepustí zo svojich pazúrov. Vtedy sa snažím ho zjemniť, alebo len prísť na vhodné riešenie.

2. Komunikácia s kamarátmi. Ak mi prechádzka nepomohla, snažím sa o svojom rozpoložení rozprávať s niekým nezaujatým. Toto je chvíľa, keď prichádzajú nápady ako sa ukľudniť. Pre mnohých je to tá najjednoduchšia vec, ale pre mňa nie. Ak hľadám útočisko u niekoho iného, znamená to, že som na pokraji zrútenia a sama neviem kam ďalej.

3. Nákupy. Veľakrát sa  tento bod spája s bodom číslo dva. Keď sa chcem rozprávať je dobre. Akonáhle však chcem siahnuť po nákupoch už mi rozhovor nepomôže. V takom prípade, aspoň u mňa to tak funguje, ma treba nechať ísť a maximálne má pritom počúvať lebo je možné, že sa spustí aj príval emócií. Ak sa nespustí, je to jasné znamenie, že nákupy nie sú posledným štádiom

4. Pred poslednou aktivitou je box alebo tanec. Práve pri týchto dvoch činnostiach má vlna endorfínov dokáže uvoľniť a spolu s potom a každým pohybom dostávam zo seba pomaly ale isto aj hnev. Po cvičení sa cítim ako znovuzrodená. Následne idem spať. V spánku sa zregenerujem a definitívne má opustia všetky zvyšky hnevu. Aj to posledné vlákno hnevu opadne tak ako starý vlas vypadne z hlavy ktoréhokoľvek z nás. Práve tanec mi pomohol v čase keď som sa dozvedela, že ma môj už teraz bývalý priateľ podvádza. Dokázala som sa mu potom pozrieť do očí a nespraviť mu scénu.

5. Posledným štádiom je ticho. Keď ostávam ticho znamená to, že všetko potrebuje čas a hnev ma tak ľahko nepustí. Samozrejme viem, že už predtým som sa snažila komunikovať, ale očividne to nezabralo. Ticho veľakrát lieči. Mne pomohlo vždy. Isto pre mňa posledná stanica. V tomto čase sa ponorím do svojej práce. Či už je to zamestnanie alebo škola, venujem sa tomu aj keď nemusím. Vtedy už viem, že čoskoro prídu slzy. Ticho a slzy u mňa chodia ruka v ruke. Akonáhle sa vyplačem je mi lepšie.

Prechádzať si tým mi nikdy nerobí radosť. No vždy viem, či skôr alebo neskôr že ma to prejde.

Za poslednú dobu najdlhšie som sa hnevala približne 24 hodín. Nie je to chvályhodné. Poznám však osobu, ktorá sa odo mňa chce učiť ako nepoľaviť v hneve. Podľa mňa je to poklona.

Naposledy keď som sa hnevala mi podivuhodne nepomohlo ani jedno z tohto. Skúšala som sa prejsť, komunikovať s kamarátkou dva dni. Pýtala som sa jej ako je možné, že hnev neuberá na sile. Nevedeli sme na to prísť. Šla som si zaboxovať. Búšila som do toho vreca asi hodinu a pol vkuse, ale úľavu som nedokázala docieliť. Ešte v ten istý deň prišli slzy. S plačom som aj zaspala. Počas  upadania do spánku som si hovorila, že to je super. Preskočila som sa na poslednú fázu a vďaka tomu sa mi uľaví. Na druhý deň ráno však som sa zobudila presne s tým istým pocitom s akým zaspala. Totálne frustrovaná a bezradná. Hnev sa vo mne zakliesnil až moc silno. Skúšala som sa venovať naplno práci. Vlastne všetky tieto kroky som postupne skúšala. Aj v inom poradí ba dokonca aj opakovane. Nič nepomáhalo. Na moje prekvapenie mi pomohlo, až keď som sa po dlhom čakaní stretla s osobou, ktorá ma nahnevala a až s ňou som sa porozprávala. Nebolo to zrovna najľahšie pre mňa. Vo chvíli keď som nahlas vyslovila čím ma dotyčná osoba nahnevala som cítila ako zo mňa všetok hnev spadol.

Niekedy je dobré mať aktivity a útočiská kam ujsť a počkať kým hnev sám od seba neprejde. Čas od času sa však ukáže, že rokmi overené kroky nepomôžu a my musíme čeliť svojmu hnevu tak, že konfrontujeme človeka, ktorý je strojcom nášho rozpoloženia. Je možné, že nastane aj chvíľa ticha, alebo krik. 

Neznamená to koniec sveta. Netreba sa báť. V tomto strach by nemal hrať žiadnu rolu. Lebo práve strach z konfrontácie partnera môže vytvoriť medzi vami priepasť, ktorá prechádza do klamstiev, zatajovania až nakoniec do odcudzenia sa. To je chvíľa keď si uvedomíme, že hnev nás pohltil natoľko až ho prenesieme aj na ostatných. Naše okolie sa nám začne vyhýbať a my sa staneme zatrpknutí. Za takýto koniec podľa mňa nestojí žiaden muž.